Keď vlak zrazí človeka, aj vás

Autor: Peter Verešpej | 3.6.2014 o 15:45 | (upravené 3.6.2014 o 16:19) Karma článku: 6,26 | Prečítané:  1571x

Cestujete vlakom a tešíte sa, že vaše ICečko po 330 kilometroch nabehne na novú trať, kde sa 40 ročná mašina vypne k heroickému výkonu a valí si to 160 km/h. Niekde za Leopoldovom, v jedno pekné pondelkové popoludnie, váš vlak začne prudko brzdiť a o necelých 5 sekúnd stojí. Cítite, že okrem trhnutia aj niečo nadskočí a viete, že nasledoval akýsi náraz.

Stojíte, v zákrute za Leopoldovom. Okolo vás sa v okamihu brzdenia v opačnom smere prerúti ICečko rovnakou rýchlosťou, ako to vaše. Rozmýšľate, viete, že si máte vyzdvihnúť doklady a v stredu ráno máte let z budapeštianskeho letiska. Ľudia si čítajú, mailujú alebo volajú. Minúty plynú, nebeží ani klíma. Chlapík v priliehavom obleku šomre, že okrem výluk, to dnes nezvládnu ani tie mašiny. Vraj nikdy nedošiel načas.

Prejde 10 minút. Nič sa nehýbe. Naskočí klíma, posledná nádej, že sa pohneme. Doklady vydávajú iba do 15:30, voláte, že budete meškať, nech čakajú. To jediné môžete. Utekáte, do reštauračné vozňa, nájsť niekoho, kto povie aspoň niečo. Tam na vás hlavný pozerá a vraví, že teraz hlásili. Aspoň 50 minút. Nehoda. Vraciate sa na miesto. Sledujete ľudí, nikto o ničom nevie, tvária sa bezstarostne, aspoň naoko.

Utekáte späť do jedálenského vozňa, v ruke zvierate mobil a zase im tvrdíte, že budete meškať. Trochu viac ako sa čakalo. V jedálenskom hlásite, že u vás nikto nič nepočul. O minútu príde sprievodca, potichu každému hovorí, čo sa stalo. Nehodová udalosť a 50 minút. Okolo nášho vozňa prechádza sanitka, potom policajné auto. Okolo vášho vlaku prechádzajú iné vlaky. Vy stojíte, minúty ukrajujete, kúsok po kúsku. Nesmiete vystúpiť, lebo bezpečnosť. Pozeráte sa z okna posledného vozňa súpravy. Okrem tabuľky 160 (čo znamená samozrejme povolenú rýchlosť) leží v strede vašej koľaje, asi 200 metrov od vás modrý igelit. Ak by ste aj nechápali, tak už jasne chápete.

Po hodine k vám príde blondína s mobilbarom. Je mladá, robí tu len krátko. Roznáša kávu alebo čaj, ako 60 minútové symbolické odškodné. Utiera si slzy, bola to jej prvá nehoda. Je asi 15:25, sme 62 km od Bratislavy a vlak sa pohne. Nikoho nenapadne ani zahlásiť, že „no konečne“. Už o dve minúty ideme zase 160 km/h.

Sme v Bratislave, vystupujeme z vlaku. Je 16:01. Doklady ste si prevziať nestihli. Voláte zbytočne, taxík je zbytočný tiež. Odškodné ani nechcete, bez ohľadu na to, že vám ho ani nedajú, lebo nemáte v týchto prípadoch nárok.

Sedíte na stanici, vaša súprava sa vracia a chystá sa na cestu späť. Nehneváte sa. Aj keď ste nič nestihli a čaká vás maximálne šťavnatá platba za zmenu letenky a ďalšia cesta. Vlak prichádza, pred nástupom vidíte tých istých sprievodcov aj ten istý rušeň. Sedíte, ďalších, ale už šťastnejších, viac ako 5 hodín a hovoríte si, koľko vecí by bolo v poriadku, keby ten človek žil.

P.S.: Ďakujem, asi nielen za seba, ale aj za cestujúcich všetkým zamestnancom ZSSK, za flexibilný a profesionálny prístup a za maximálne nasadenie.

P.S.1: Áno, aj Samo Marec písal o tom, ako vlak zrazil človeka, prečítajte si tu. Ale toto je úplne iný príbeh. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?