Medicína je aj o prístupe pacienta

Autor: Peter Verešpej | 17.9.2013 o 20:35 | (upravené 18.9.2013 o 13:14) Karma článku: 14,67 | Prečítané:  3819x

Videl som na blogu za posledné obdobie veľké množstvo článkov o lekároch, starostlivosti, sestričkách a nemocniciach. Väčšina bola zlá, negatívna a naskakovala pri tom husia koža. Tak ja si to skúsim z iného súdka.

Kedysi som v článku Kazuistika: Môj príbeh popisoval, čo som v živote podstúpil. Narodil som sa v jednu peknú nedeľu na obed, možno aj svietilo slnko a bol pekný letný deň. Môj život však v ten deň zinkasoval nový rozmer: niečo sa zmenilo. Okrem vady (vrodenej vývojovej chyby PHK) mi pán doktor XY amputoval palec. Bol vlastne zdravý, ako mi potvrdila jedna z mojich operácii.

Palec teraz už mám, operácii bolo dokopy 8, všetky v narkóze a všetky z vlastnej vôle, či z vôle mojej mamy, ktorá chcela zlepšiť kvalitu môjho života. Tie dva okamihy, keď jej odpadol podviazaný palček do ruky si nepamätám. Nepamätám si našťastie ani okamih, keď jej povedali, že palček bol zdravý a stačilo ho rozcvičiť. Nepamätám si, našťastie.

Tu by sa príbeh odohrával ako v tých blogoch, kde ľudia píšu o smútku, zúfalstve, beznádeji a alarmujúcom stave zdravotníctva. Palček síce nemám, ale na jeho mieste 19 rokov tróni ukazovák. Prenesený na miesto palca, tak aby mal chlapček (teda ja) úchop. Áno, toto urobili lekári na Slovensku a áno, to sa teraz celkom bežne robí.

Viem, že sme s mamkou 38 krát za 2 roky navštívili Bratislavu a jej nemocnicu v Ružinove, ale stálo to za to. Stálo to za to aj v košickom prípade, kde som na stole ležal spolu 6 krát. Po dlhom zvažovaní som si ruku nechal predĺžiť, 10 mesiacov sa trápil, nie všetko bolo ako malo byť, ale výsledkom je 10 centimetrov naviac k ruke, ktorá od prírody nerastie. A to sú len fakty, nie emócie. O tie som v súvislosti s tým už prišiel.

Pri všetkých tých článkoch mám pocit, že fyzická či mentálna bolesť, ktorú som podstupoval (a dobrovoľne) je ničím, oproti tomu, čo ľudia zažívajú. Všetci lekári a sestry, čo mi v živote prišli do cesty, mi pomohli. Každý svojim spôsobom, ale pomohli. Aj tou prísnosťou, či určitou araganciou, pretože ma posunuli ďalej. Fyzicky aj psychicky. Skvalitnili a spríjemnili môj život, tak že sa teraz často nepozastavujem nad tým, že mám markantný, evevidentný a priťažujúci postih.

Toto nie je blog na vyzvihnutie, či zhodenie lekárov. Na ich bohapustné chválenie, či chválenie samého seba, mojej mamy či výdrže a ľudskej vôle. Chcel som len povedať, že niekedy je medicína a zdravie aj v ľuďoch a ich prístupe. V tom, či si aj v zlom a smutnom dokážu nájsť to dobré.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.


Už ste čítali?